Naša Zem

           Každý rok koncom apríla pravidelne počúvame o Dni Zeme. Svetový deň, ktorého snahou je predovšetkým prispieť k diskusii o ochrane životného prostredia na našej planéte a raz do roka si pripomenúť, že niečo ako Zem skutočne existuje, sa stal súčasťou našich životov. Azda každá významnejšia udalosť má svoj medzinárodný deň. 

           Omyl je niekedy nástrojom zmeny. Mladí a draví dobou sledujeme život okolo nás. Je rýchly. Niekedy skutočný adrenalín. Sme jeho súčasťou a preto sme IN. Sme v kurze, sme priestor a čas a oni sú v nás. Sme s ním a sme radi. Neodlišujeme sa, aspoň nie príliš. Nepremýšľame nad dôsledkami, veď predsa žiadne neexistujú. Doba patrí nám a my patríme jej. Sme deti reality. Reality?                  Sem tam sa niečo ukáže v správach, čo nás po tom. Veď nakoniec, všetko zlé je na niečo dobré a vždy sa to nejako urovná. Svet si žije po svojom, my ľudia bez starostí a vy, áno vy, ste tí, ktorí nám nerozumiete. 

           Až raz príde niekto so správou, ktorej nie každý z nás rozumie. Niečo sa akosi nedá vrátiť späť. Nedá sa to zmeniť a dôsledok problému vraj môže ohroziť všetok život na Zemi. Chvíľu len tak nechápavo postávame, sledujeme, čakáme. Nakoniec padne rozhodnutie. Možno že to nebude až také veselé, no rozhodujeme sa zistiť, čo je vo veci. Jedni z nás odchádzajú žiť do lesov, ďalší sa uchyľujú k ochrane zvierat, iným sledujúc život ľudí, pomaly otvárajú ústa na ktorých mizne úsmev z pier. Nie sme na svete dlho, iba chvíľu, zopár rokov predsa nemôže byť taká dlhá doba. A predsa, keď sa vraciame späť, plní výpovedí, neskutočných zážitkov, myšlienok: Obrazy sa hýria v našich hlavách. Spomienky na udalosti, ktoré akoby nikdy predtým neexistovali. Videli sme ich a niečo sa stalo. Niečo nás zaskočilo. Ak sme mohli kričať, kričali sme, ak sme mohli žasnúť, žasli sme, sledovali a myšlienky sa plnili informáciami, ktoré nás vrátili tam, kde sme sa niekedy rozišli. V tmavej noci, na mieste, kde niekedy žil mohutný starý les a teraz len veľká diera osadená ako neskutočný holorub z tristo ročných jedlí a bukov sa stala miestom, odkiaľ sme sa rozhodli už nikdy nevrátiť sa späť.

          Bez kompromisu, Zem umiera. Či si to priznáme alebo nie, je to tak. Ak niekto videl po búrke farebnú dúhu, cítil ticho pred západom slnka alebo sa usmieval na malé kvapky rosy s miliónmi slnečných lúčov na tráve, vie o čom píšem. Vie, ako dýcha, ako sa cíti, ak sa niečo deje. Nádherné miesta lemované Karpatským pohorím, údolia plné riek s nížinou, čo ľudské oko nedovidí konca, miesto pre život a rozvoj tých najkrajších prírodných javov. Druhová rozmanitosť lesnej zveri, pralesy a lesy v nížinách. Tuhé zimy a tradície tak skromne a s úctou udržiavajúce sa z generácie po generáciu ľudí, sa pomaly ale isto vytrácajú aj z čarokrásnej oblasti východného Slovenska. Politický precedens núti ľudí rozmýšľať spôsobom, s akým by asi nikdy nestotožnili, nebyť nátlaku tých "z hora". Nástup technokracie a novoveká industrializácia si našli cestu aj k nám. Chemické podniky, nadnárodné spoločnosti, neskrotná automobilová doprava, ťažký priemysel, nezmyselné zábavné parky pre nikoho. Svet sa mení rýchlejšie ako ho stačíme vnímať. Rýchlosť predbehla logické myslenie a zviedla ho na cestu do priepasti. Kožušinové farmy a veľkochovné stanice, poľovníctvo ako chorobná vášeň bohatých a labilných ľudí. Zvieratá pod zámkom a ľudská sebecká snaha o privlastnenie si ich nevinných životov. Aj u nás prestala dávno platiť veta - všetko živé cíti bolesť, utrpenie a strach. Ľudia bez domova, zlá sociálna situácia, triedne rozdelenie, rasizmus. Zmanipulované myšlienky smerujúce do osídiel hypermarketových gigantov len pre jedinú jednu vec: konzumuj, kupuj a zase dookola to isté. Žiadne problémy nikdy neboli a nebudú, len sa poslušne prispôsobte a nerobte zbytočný hluk. Stromy predsa do miest nepatria a zvieratám sa aj tak najlepšie darí ako kožušine pod nohami. A že zajtra vysťahujú ďalšiu rodinu, či neonacisti podpália tmavého človeka bez domova? To predsa nie je náš problém, to sa nás netýka. Či si to už teda verejne priznáme alebo nie, žiaľ aj takú to podobu má východ, krajina lemovaná lesmi a nížinami takmer bez konca.

           Nie deň Zeme ale dni so Zemou. Nie všetci ľudia prepadajú pasivite konzumno-skorumpovanej spoločnosti. Nie všetky zvieratá sa nechajú chytiť či zastreliť. Nie v každej časti sa dá s prírodou zahrávať podľa ľudského gusta. Množstvo ľudí bezprostredne chápe význam spomínaných problémov a značná časť z nich aj niečo pre to robí. Svet sa dá zmeniť jednoduchšie ako si mnohí z nás myslia. Tí čo sa o to pokúsili, pocítili vo svojich životoch nesmiernu vášeň a odhodlanie byť lepšími k ľuďom, ale predovšetkým k sebe. Tak ako človek začína pomaly od seba, časom stretáva sebe podobných, aby nakoniec zistil, že nás je veľká skupina. Všetci máme svoje problémy, ale máme aj svoje sny a na ich uskutočnenie, alebo na život len taký, krajší, nepotrebujeme ničiť a zabíjať. Spájame sa, vymieňame si skúsenosti, zážitky a rady, smejeme sa. Organizujeme a plánujeme, ako ešte vylepšiť naše životy. Dobrovoľne sa vzdávame konzumného dopadu na prírodu a Zem. Podporujeme ju a chránime ju. A ak je potreba, sme všade tam kde nás potrebuje. Že to nie je len ten jediný "deň", ale práve naopak, je to len tá jedna z mnohých chvíľ, kedy svoj čas venujeme stretnutiu pod stromami na stretnutie s človekom ako si ty. Asi takto nejako začína podľa nás osobná revolúcia. 

           Zopár z nás začne naháňať svoje sny, oslobodzovať sa z našich starých modelov, objímať to, čo milujeme (a v tomto procese nachádzať to, čo nenávidíme), snívať s otvorenými očami, pýtať sa, konať poza hranice rutiny a pravidelnosti. Ostatní nás vidia, ako to robíme, vidia ľudí, ktorí sa odvážia byť kreatívnejší a dobrodružnejší, štedrejší a ctižiadostivejší než si mysleli, že je to možné, a jeden po druhom sa k nám pridávajú. Keď raz dosť ľudí objíme tento nový spôsob života, dosiahne sa určitý bod kritického množstva, a sama spoločnosť sa začne meniť. Od tohto momentu, svet začne prechádzať transformáciou: z hrozivého, cudzieho miesta, ktorým teraz je, na miesto ideálne pre možnosti, kde naše životy sú v našich vlastných rukách a hocaký sen sa môže stať skutočným. Stretnutia v mestských parkoch sú nádherným spôsobom ako pochopiť krásu všedného života. V tomto roku sme sa s tebou nestretli, na budúci rok ťa radi privítame radi medzi nami. Tak príď kedykoľvek, my sme jednoducho stále tu, v lone prírody. Prosíme, neoneskor sa, druhá šanca možno nikdy nepríde.