Dlhé storočia hľadáme odpovede na otázky týkajúce sa našej podstaty či viery v nadprirodzeno. Vedieme množstvá teórií o duši. Špekulujeme o možnostiach života po smrti. Vytvárame si rôzne predstavy o schopnostiach a výzore Boha. Snívame o lepšom živote.
Postavili sme obrovské množstvo katedrál z chladného kameňa a napísali ešte viac posvätných textov. Do nich sme zašifrovali návody na to akými ľuďmi by sme mali byť. Sochám a predmetom sme dali ľudské vlastnosti. Vytvorili sme inštitúcie, ktorým sme prenechali nad nami moc.
Stvorili sme náboženstvá.
Zdá sa však, že tieto komplexné fenomény, ktorých úlohou bolo zohrávať dôležitú úlohu v živote človeka skrze jeho presvedčení, praktík, či rituálov a dodržiavaní hodnôt, už naplnili svoj historický význam. Pevne vytvorené lešenie, o ktoré sa opieralo ľudstvo v dobách, kedy ešte samo nevedelo vysvetliť pôvod hromu, blesku, či morálku. Nazdávam sa, že dnes nám svojou existenciou začalo brániť v našom ďalšom vývoji. Do budúcnosti, ako aj do seba samých. Stalo sa prežitkom, ktorý nás drží v duchovnom zajatí minulosti.
Základnou pravdou nášho bytia je, že najvyššia mravnosť a pochopenie nepotrebujú sprostredkovateľa. Nepotrebujeme kňazov či duchovných na to, aby nám prekladali do ľudskej reči šepot vesmíru. A už vôbec nepotrebujeme inštitúcie, ktoré si nárokujú monopol na pravdu. Viera v absolútno je v prvom rade viera v samého seba.
Náboženské inštitúcie dnes pripomínajú staré námorné mapy vedúce k územiam, ktoré už dávno poznáme. Ponúkajú nám dogmy, namiesto vlastného objavovania a strach z trestu namiesto prirodzenej ľudskej empatie. Prečo by sme potom mali čítať o cudzích zjaveniach starých tisícky rokov, keď nám každé ráno slnko odhaľuje nový svet priamo pred našimi očami?
Keď človek hľadá Boha alebo zmysel svojho života v inštitúcii, odovzdáva svoju silu autorite. Verím, že pravý duchovný rast, teda to, čo môžeme nazvať transcendenciou, nastáva až vtedy, keď sa dobrovoľne vzdáme našich duchovných tradícií a postavíme sa na vlastné nohy. Pretože skutočná dobrota pramení z hlbokého vnútorného presvedčenia a prepojenia so všetkým živým.
Pokiaľ existuje niečo posvätné a my veríme že áno, určite sa to nenachádza v relikviách vytvorených zo zlata. Nachádza sa to v tichu lesa, v architektúre snehovej vločky, či v úžasnej nesmiernosti hviezdnej oblohy nad našimi hlavami. Príroda ako jediná nepozná hriech. Nepozná dogmy a nežiada nás o slepú vieru. Čo žiada, je len to, aby sme boli prítomní.
Každý z nás má v sebe iskru celého vesmíru. A preto dôverovať samému sebe, znamená v prvom rade dôverovať tejto iskre.
Žiadna posvätná kniha nenahradí chvíľu priamej skúsenosti, keď stojíte na vrchole hory a cítite, že hranica medzi vami a okolitým svetom takmer neexistuje. Sme prepojení neviditeľnou silou bytia. Nepotrebujeme spoločné rituály v umelých budovách, aby sme na chvíľu pocítili, že patríme k sebe.
Dnešná doba si vyžaduje silnú sebadôveru. Nastal preto čas poďakovať sa starým náboženstvám za to, že nás previedli temnými vekmi našej histórie. V tichu a úcte ich kľudne nechajme odísť do učebníc histórie. Ak však chceme uspieť, musíme sa zbaviť ilúzie, že odpovede na naše najcitlivejšie otázky sú pre nás prichystané tam niekde "hore", alebo v minulosti.
Všetko čo hľadáme, je už dávno tu. V našich vlastných mysliach, v našich rukách, ktorými tvoríme. V prírode, ktorej sme neoddeliteľnou súčasťou.
Pretože skutočným hriechom dnešnej doby nie je nedodržiavanie starých rituálov, ale ignorovanie vlastného vnútorného hlasu a krásy sveta okolo nás.
0 Komentáre