Teplota z rána dávno prevyšuje zaužívané maximá. Nefúka vietor. Oteplieva sa. Na tvári cítiť len suchý vzduch. Hlási sa ďalší letný deň.
Skúsme sa na chvíľu zastaviť v horúčave dnešného dňa. Stojíme pod klenbou z modrého neba, z ktorej tak dávno nezapršalo. Pod našimi nohami sa rozprestiera smädná a popraskaná zem. Korytá potokov, ktoré kedysi spievali piesne stvorenia, dnes sucho mlčia a lístie stromov sa skrúca vo svojej najvrúcnejšej prosbe o vlahu.
Voda. Ten tekutý duch, ktorý od veky vekov prepája hlboké korene stromov s našou vlastnou krvou, sa z krajiny potichu vytráca.
Nadišlo obdobie, kedy sa s nedostatkom vody potýkame nie len preto, že slnko z roka na rok páli silnejšie. Počas posledného obdobia sme zničili prirodzené nasávanie a udržiavanie vody v našej krajine. Vonkajší nedostatok vlahy je prirodzeným dôsledkom nášho vnútorného sucha. Odpojili sme sa od posvätnosti Zeme z pocitu vlastnej nadradenosti. S ňou kráčame a nechápeme.
Osobné zúfalstvo, ktoré nás začína prepadávať po niekoľkých dňoch tepelného vyčerpania však nie je cestou. Zmena stavu dokonca neleží ani na byrokratických inštitúciách, ktoré sú za tento stav do vysokej miery zodpovedné. Je to predovšetkým o vlastnej suverenite, intuícii a uvedomení si každého z nás. My všetci v sebe strážime prameň schopný osviežiť tento svet. Žiadna záchrana Zeme nikdy nezačínala všeobecne prijatými deklaráciami. Začína v tom najjemnejšom momente, kedy až s posvätnou úctou pristúpime k vodovodnému kohútiku.
Je to také jednoduché...
Keď si ráno umývate tvár, uvedomte si, že voda, ktorá vás osviežuje, putovala oceánmi, oblakmi či hlbokými podzemnými jaskyňami. Zastaviť ju hneď ako ju nepotrebujeme nie je len ekonomický akt. Je to v prvom rade akt duchovnej voľby skromnosti a vďaky.
Zachytávane dažďovej vody do sudov nie je len záhradnícka technika. Je to obnovenie prastarej zmluvy medzi človekom a oblohou. Je to prijatie daru putujúceho rovno z neba. A zároveň vrátenie späť do pôdy tam, kde skutočne patrí.
Nechajte naše trávniky dýchať a slobodne rásť. Vykosené, na slnku spálené steblá nedokážu zadržať život. Divoká lúka, hlboké korene stromov a kríky v našom okolí sú ako zelené modlitby, ktoré držia vlahu v zemi a chránia ju pred vyschnutím.
Všetko čo kupujeme... Naše oblečenie, jedlo, technika ale i internet, nesie v sebe nesmierne množstvo ukrytej vody, použitej na ich výrobu. Odmietnutie zbytočností a voľba jednoduchšieho života je vo svojej podstate prejavom hlbokého rešpektu riekam, ktoré na vlastné oči nevidíme.
Návrat k Jednote
S určitosťou viem, že nedokážeme zmeniť smer vetra ani rozkázať dažďu. A je to takto dobre. Ak však môžeme niečomu rozkázať, tak sú to naše ruky a naše srdcia. Keď pochopíme, že nie sme len prechodnými obyvateľmi našej Zeme, ale jej plným prebudeným vedomím, naša každodenná rutina sa stane osobným posvätným rituálom.
Želám si, aby toto letné sucho bolo pre nás akým si vnútorným prebudením. Nie trestom. Ale volaním domov. Staňme sa ochráncami prameňov ako tých v prírode, tak aj tých v nás.
Keď zmeníme svoj vzťah k vode a začneme ju opäť vnímať ako krv našej spoločnej matky Zeme, začne sa uzdravovať nie len popraskaná zem pod našimi nohami. Zahoja sa aj rany v našich vlastných dušiach.
Milí priatelia, hľadači pravdy a deti spoločnej matky Zeme,
Vykročne spoločne do sveta s ľahkosťou, pime s úctou a chráňme to, z čoho všetci pochádzame...
0 Komentáre