Vo svete, ktorý neustále kričí, je našim tichom pokoj a kľud.
Osobná vzbura.
V tej chvíli nám z pred tváre padajú masky.
Sme len my. A my.
Proti nám samotným nasadzujeme strach. Cestou do vnútra našej duše.
Zrkadlo otázok a osobnej úzkosti.
Bez odpovedí nevidíme. Nerozumieme jeho potrebe. A tak si do vlastného podvedomia dávkujeme každodenný stres.
Ak ale vydržíme, prichádza bod zlomu.
V zrkadle je brána.
Byť v absolútnom tichu, je cesta k vnútornej slobode. Stav bytia.
V tichosti nekonáme, nehodnotíme, neanalyzujeme.
My, jednoducho sme.
A potom v čase, keď vonkajší svet zahalí tma, v osobnom tichu spočinie pokoj a kľud.
Vlastnej podstaty.
0 Komentáre