„V prítomnosti prírody preniká do našej duše divoká radosť, napriek všetkým našim skutočným smútkom.“
V mojom živote som sa stretol s množstvom rôznych náboženstiev. Z niektorých čerpám múdrosti dodnes, iné sa ma snažili získať svojou vierou či myšlienkami. Skupinka predstavených jedného z nich ma dokonca chceli presvedčiť byť s nimi od svojho narodenia až po smrť. Žiaľ pre nich a v šťastí pre mňa - neúspešne. Jedno som však na svojej duchovnej ceste životom pochopil určite…
Moja viera sa nezačína a nekončí v chrámoch postavených ľudskými rukami. Celým svojím telom a dušou patrím neskrotnej a živej podstate prírody. Vždy, keď pozorujem vo vetre sa kolísajúce stromy alebo počúvam šumenie vetra, nevnímam len chladné fyzické procesy. Znie vo mne dych celého vesmíru.
Je to priama skúsenosť sprostredkovaná vlastným tichým poznaním. Myslím si, že vďaka našej mysli, ktorá nie je len akýmsi nástrojom pre prijímanie chladnej logiky, dokážeme príjímať, rozpoznať a chápať univerzálnu, nekonečnú pravdu. Rovnako doplňujem svoju myšlienku o fakt, a to ten, že sa snažím klásť absolútny dôraz na slobodu jednotlivca. Myslím si, že sme niekde či už vo vnútri, alebo nejako inak všetci vzájomne prepojení. Nech je to prácou, miestom kde bývame, spoločenstvom ľudí, s ktorými trávime čas, rodinou. To nám pripomína, že oddeľovanie sa od ostatných bytostí je vždy len ilúzia. A preto platí, že keď robíme radosť sebe, vytvárame priestor pre radosť ľuďom okolo nás. A naopak, ubližovať iným, znamená rovnako ubližovať nám samým.
Veriť z tohto pohľadu, znamená prebudiť sa. Rovnako to znamená mať vždy otvorené oči a oddať sa životu v prítomnom okamihu. Je dôležité pochopiť, že človek vo svojej podstate je dobrý, slobodný a nekonečne tvorivý.
A preto verím v skutočný život, ktorý sa nezačína prijatím akýchsi napísaných a hotových právd. Verím v odvahu klásť si dôležité otázky a hľadať odpovede v sebe či okolo nás. Viera sa nesmie zakladať na vopred dohodnutých a nemenných dogmách. Je to samotný proces neustáleho objavovania.
Verím v absolútnu posvätnosť princípu “tu a teraz”. Príliš často a pevne sme spútaní s našou minulosťou. Sme paralyzovaní strachom z niečoho, čo ešte len príde bez toho, aby sme s istotou vedeli, že to príde. Príroda, tá matka matiek nepremýšľa o tom, čo bolo. Strom si jednoducho rastie a voda tečie. Tu a tam skolí dlhá zima čriedu jeleníc a inde zase podarí sa rodinke hranostajov úspešne navýšiť počet svojho druhu.
Každé ráno je novým stvorením sveta. My všetci máme právo prežívať ho naplno. Minulosť je mŕtva a budúcnosť len ilúzia. Jediná moc, ktorú všetci máme, sa nachádza v prítomnom okamihu.
Verím, že ľudia nie sú tvory vytesané z kameňa. Sme neustále vyvíjajúce sa bytosti.
Dnes už nie som rovnakým človekom, akým som bol včera. Pokiaľ mi moje nové poznanie, vnútorný pocit, duchovný zážitok, či osobná skúsenosť ukážu inú cestu, mám plné právo svoje súčasné presvedčenie zmeniť.
Verím v radikálnu redukciu všetkých zbytočností.
Súčasný svet sa nás stále snaží presvedčiť, že mať čoraz viac, znamená mať sa lepšie. Viac majetku, viac internetových priateľov, viac informácií, viac spoločenského uznania…
Myslím si, že naše skutočné bohatstvo ale spočíva v tom, koľko vecí dokážeme s ľahkosťou odignorovať. Keď sa zbavujeme nadbytočných vecí, vytvárame si priestor na počúvanie vlastných myšlienok. Tie nám často vravia presný opak.
Verím, že kvapka rosy na liste trávy, či ranné ručanie jeleňa nad dedinou obsahuje rovnaké mystérium a božskosť, ako návšteva najväčšej katedrály.
Verím v dobro ľudského spoločenstva. Sme ako klasy zlatistého obilia na širokom poli. Žijeme síce oddelene, no ovplyvňujeme sa navzájom či už to chceme, alebo nie.
Verím, že mojím skutočným poslaním na tomto svete nie je naplnenie očakávania iných. Nie je to ani hromadenie bohatstva či úžasne platené miesto v práci. Byť človekom, ktorý sa spolupodieľa na tvorbe kolektívneho vedomia a pokoja nie je tiež mojim cieľom. Je to cesta. Práve v prijatí tohto bytia spočíva najväčšia forma slobody všetkých nás.
0 Komentáre