Ticho, ktoré lieči.
Väčšinu dôležitých vecí v živote plánujeme. Pripravujeme sa na príchod dieťaťa, študujeme recenzie pred kúpou výrobkov do domácnosti, rozoberáme detaily letnej dovolenky. Život si užívame do najvyššej možnej miery, ako len môžeme. Niekedy nás prekvapí nepríjemná udalosť, inokedy sa musíme rýchlo vysporiadať so životnými otázkami. Stále sme to však my, ľudia s pomerne jasnou víziou, snami a priateľmi či rodinou. Existuje však jedna udalosť, ktorá je stopercentne istá pre každého z nás. V našej spoločnosti však o nej panuje hlboké, priam posvätné ticho. Tou udalosťou... je smrť.
Dlho som premýšľal, prečo sme v spoločnosti tému umierania vytlačili za múry našich nemocníc či domovov dôchodcov. Prečo sa o nej rozprávame, až keď nás k tomu pritlačí osobná nevyhnutnosť, a to už v slzách, smútku či strese. Keď si spomeniem na svoju minulosť, k smrti som bol vedený s rešpektom. Pochádzam z priemernej rodiny, v ktorej sa duchovné zázemie prelínalo s pracovným. Nevynikal som o nič viac ako moji rovesníci. A predsa. Moja cesta k projektu Rozhovory o smrti začala práve z otázky uvedenej vyššie a spoznaním sa s unitárstvom. Uvedomil som si, že odopierať si akýkoľvek rozhovor o smrti znamená odopierať si hlbšie pochopenie samotného života. Keď totiž prijmeme vo vnútri svoju konečnosť, v našich životných prioritách sa nám zázračne podarí urobiť si poriadok. Zrazu je jasnejšie, čo je dôležité viac a čo je menej.
Fenomén Death Café
Popri otázke vytlačenia smrti za múry sterilných chodieb hospicov, som časom začal nachádzať rôznu duchovnú literatúru. Všelijaké názory, myšlienky, odporúčania či príkazy. Tento typ literatúry v spojení s jej autormi píšucimi o zážitkoch po klinickej smrti vo mne vytvorili ďalšie množstvo otázok. Keď som hľadal spôsob, ako túto tému otvoriť v mojej blízkej spoločnosti s rodinou citlivo a bez pátosu, narazil som na celosvetový projekt - Death Cafe.
Zakladateľ Jon Underwood, inšpirovaný myšlienkami švajčiarskeho sociológa Bernarda Crettaza, prišiel s geniálne jednoduchým konceptom. Ľudia sa stretnú v kaviarni, dajú si dobrý koláč, kávu alebo čaj a rozprávajú sa o smrti. Bez vopred určenej agendy, bez odborných prednášok, bez snahy niekoho o niečom presviedčať. ˇJednoducho žiadna ezoterická seansa ani nábor do sekty. Len tak. (1)
Cieľom Death Cafe nie je poskytovať terapiu ani smútkové poradenstvo. Je to sociálny experiment, ktorý hovorí: „Poďme vrátiť smrť späť do kultúry, kam patrí.“ (2) Práve tento prístup a neformálnosť ma na tomto projekte fascinovali. Death Cafe mi ukázalo, že o smrti sa dá rozprávať s ľahkosťou, úctou a niekedy aj s otvoreným humorom. Tento model sa stal mojim základným stavebným kameňom, na ktorom som postavil slovenské Rozhovory o smrti ako priestor, kde žiadna otázka nie je nevhodná a kde posedenie pri šálke čaju nám spoločne napomáha rozpúšťať strach z neznámeho.
Ako to vyzerá v praxi?
Možno si teraz predstavujete tmavú miestnosť, tlmené svetlá, smútok a ticho. Skutočnosť je však úplne iná. Naše Rozhovory o smrti sa odohrávajú v presne opačnej atmosfére. Tá je niekedy až prekvapivo živá. Po roku a pol, odkedy sa venujem tejto aktivite, sa často sám seba pýtam, "Prečo sa ľudia na stretnutí o umieraní bavia niekedy viac pozitívne, ako napríklad niekde doma či v práci?" Myslím, že som na to prišiel. Moja odpoveď znie pomerne jednoducho – je to úľava. Úľava z toho, že konečne niekto vyslovil to, na čo všetci v kútiku duše myslíme. Ľudia sedia, niektorí sa zapájajú, ostatní len počúvajú. Nájdu sa aj takí, ktorí chodia pravidelne. V tichosti nasávajú atmosféru a po niekoľkých stretnutiach začnú sami rozprávať. Je úžasné sledovať vývoj a smerovanie jednotlivcov, ako aj celej skupiny. Poniektorí prídu raz a už sa nevrátia.
My sme si Rozhovory o smrti trocha prispôsobili. Popri rozprávaní sa, si pomáhame rôznymi otázkami. Témy, ktorým sa ohľadom smrti venujeme, sú potom pestré ako život sám. Napríklad z praktickej stránky sú to rôzne obavy. „Kto sa postará o môj majetok či domáce zvieratá?“ alebo „Aké piesne chcem aby mi zahrali na poslednej rozlúčke?“ „Chcem byť pochovaný v zemi, alebo rozptýlený v lese?“ Veľmi dôležité je aj duchovné hľadanie. "Čo nasleduje po mojom poslednom vydýchnutí?" "Je to len tma, alebo akýsi návrat domov, do vyšších sfér?" Pri diskusii sa snažíme klásť otázky zamerané aj na vnútorný odkaz po smrti. "Čo tu po mne zostane? Nie v majetku, ale v spomienkach a hodnotách?"
Najfascinujúcejšie na týchto stretnutiach je zistenie, že hoci sme každý iný, naše základné ľudské obavy, nádeje ale aj strach, sú takmer identické. V momente, keď jeden z účastníkov povie: „Môj život akoby doteraz nemal zmysel,“ alebo "Viem, že v tom nie som sama", ostatní často prikývnu a vzniká akési silné puto, ktoré je v tomto kolektíve veľmi vzácne. K nájdeniu vlastnej odpovede poniektorým z nás pomáha viera. Iným samotná prítomnosť, či samotná konverzácia. Je pre mňa úžasné sledovať živú diskusiu bez obavy z toho, že si tým privodíme nejaké "nešťastie".
Čo nasleduje po poslednom vydýchnutí? Je to návrat do prázdnoty, transformácia energie, alebo stretnutie s niečím väčším? To sú otázky, na ktoré nemáme napríklad doposiaľ vedecky podložené vysvetlenie, ale dokážu človeka prinútiť rozmýšľať. Čo tu po nás zostane? Nie v zmysle nehnuteľností, ale v spomienkach, ktoré sme v ľuďoch zanechali, a v láske, ktorú sme ako ľudia stihli prejaviť? Pohľady z rôznych strán nás zase predurčujú dávať k takýmto otázkam rôzne odpovede. A o tom to presne je. Sedíme a jednoducho sa rozprávame. Bez nátlaku či presvedčenia.
Sloboda v hľadaní, úcta k neznámemu
Prečo vlastne o tomto projekte píšem práve do unitárskeho časopisu? Pretože verím, že prístup k smrti, o ktorý sa snažíme pri našich rozhovoroch, je v súlade s unitárskymi princípmi. Unitárstvo nás učí slobode a zodpovednosti pri hľadaní vlastnej pravdy. Nevnucuje nám hotové dogmy o tom, čo bude „potom“. Namiesto toho nám dáva priestor, aby sme si túto odpoveď vytvorili sami, na základe vlastného vedomia, svedomia a prežitej skúsenosti.
Nuž a Rozhovory o smrti sú pre nás presne takým miestom. Súčasťou našich stretnutí nie sú kazatelia ani vedci, ktorí vám povedia, ako sa máte pripraviť na smrť, alebo čo príde po nej. Nájdete u nás komunitu, ktorá rešpektuje vašu individuálnu cestu. Veríme totiž, že, vzájomná prepojenosť nás robí silnejšími práve vtedy, kedy môžeme byť najviac zraniteľní. Rovnako, že dôstojnosť človeka nekončí diagnózou alebo starobou.
Prijatie smrti ako prirodzenej súčasti kolobehu prírody a nášho bytia nás neoslabuje. Naopak, zbavuje nás vnútorného strachu a dovoľuje nám prežívať prítomnosť s oveľa väčšou intenzitou a vďačnosťou
.
Pozvánka k stolu
Pozvánka k stolu
Na záver by som sa s vami chcel podeliť o jedno osobné zistenie. Ľudia, ktorí sú súčasťou našich rozhovorov, z nich neodchádzajú smutní. Odchádzajú ľahší. Akoby zhodili z ramien akési neviditeľné bremeno, ktoré so sebou vliekli roky, alebo možno celý život.
Či už si to chceme priznať, alebo nie, smrť je súčasťou našich životov, rovnako ako padanie listov na jeseň alebo západ slnka. Ak o nej budeme verejne hovoriť, určite si ju neprivoláme skôr. Zbavujeme sa však vlastného strachu. Unitárska tradícia nás učí, že pravda sa nehľadá v osamelosti, ale v živom dialógu. Pozývam vás preto k tomuto nášmu pomyselnému stolu. Príďte, ak cítite potrebu podeliť sa o svoje myšlienky, alebo ak len hľadáte miesto, kde je dovolené byť chvíľu zraniteľným. Pretože v konečnom dôsledku je smrť tým, čo nás všetkých spája v rovnakom osude. Nuž a práve vďaka tomu je náš život to najvzácnejšie, čo môžeme spolu zdieľať. Či už osobne, alebo v online priestore. Možno stačí niekedy začať malým rozhovorom s blízkymi, alebo si stačí položiť otázku: „Čo by som dnes urobil inak, keby som vedel, že je to môj posledný deň?“
Zastavme sa teda na chvíľu. Nie v smútku, ale v hlbokej úcte k tomu, čo máme práve teraz. Všetci ste vítaní.
1,2 - www.deathcafe.com
0 Komentáre