Timea...

 

Zlatisté svetlo je, keď slnko klesá,

lúči sa s poliami, prichádza chlad

Princezná z lesov, lúk, na krídlach zo slamy,

maľuje farbami, čo mám tak rád.

 

Jediné meno mi v duši zazneje,

chôdzou si nesieme nesmelý tón

Sťa tiché lístie, si vzduchom zaveje,

v kostolnej veži je počuť zvon.

 

Máš v očiach spomienky,

z tých rokov minulých i letných rán

Schúlená do šálu z ovčieho rúna si

myšlienky na teba, do seba ukladám.

 

Z oblohy šedivej plače dážď,

a šepká tajomstvá zvedavej Zemi

Timea meno je, o ktorom píšem vám,

v náručí jesene, oj dobre je mi.