Ona

 Keď prší a sneží, čas tak rýchlo si beží

rútiac sa krajinou, hmlou

Vo svite majákov, víchric a lejakov

ženie sa farebná sanitka tmou

V ponurej predsieni, nikto nič nemieni

leží na posteli a ticho si spí

bolesťou schvátená polohu nemení

starena sleduje manžela ako si sní

Neráta hodiny, kŕče i modriny, teplota stúpa

a za domom je počuť rev

ruky má skrížené na výkrik je skúpa

k mužovi necíti hnev

Krajina mrzká je za oknom kropaje

v kabíne posádka v tichosti sedí

na cestu nevidno špinavé okraje

kto z nás to možno raz rovnako zdedí

Pozerá do svetla, slabého, žltého

ktoré len sviečka jej v tú chvíľu dáva

postava vzpriamená v obloku s kvapkami

boľavou rukou jej pomaly máva

Ticho je v izbe a chlad z vonku vkráda sa

pomaly k nám

My čo sme s osudom spriaznení na veky

kráčajúc nevedno kam

Chcela byť veselá, pohrávať

tešiť sa, zabávať, smiať

Ruky sú nevládne, zmierené so sebou

čo už len môže si starena priať

Sirény zhmotnili cestu k nej

nádej, kde niet ani strach,

posledný výdych snáď v tichosti spomienok

ukončiť trápenie zmení sa v prach